I.Hamranová (Bernolák A.)

Národné obrodenie  - Anton Bernolák

Od 80 rokov 18 storočia do konca 19 storočia v slovenských dejinách prebieha obdobie Slovenského národného obrodenia. Pod pojmom národné obrodenie sa rozumie utváranie a dotváranie sa novodobého , moderného národa zo spoločenstva ľudí , ktorí žijú a pracujú na určitom území a uvedomujú si, že patria k sebe , lebo majú niektorí spoločné psychické črty , hovoria rovnakým jazykom a majú približne rovnakú kultúru.

Anton Bernolák 
jazykovedec, prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny, ústredná postava Slovenského učeného tovarišstva, prvého celoslovenského kultúrneho národného spolku
Narodil sa :  03.10.1762 Slanica (zaniknutá obec v okrese Námestovo)
Zomrel      :  15.01.1813 Nové Zámky

Pochádzal zo slovenskej zemianskej rodiny, známej ako Brnulovci, Brnolákovci. Na ideové formovanie jeho osobnosti pôsobili najmä osvietenecké prúdy viedenského centra, kde sa stal oddaným stúpencom jozefínskych osvieteneckých reforiem a snažení. 

Do dejín slovenského národa sa zapísal ako prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny (1787) a jeho myšlienky šírili Juraj Fándly, Jozef Ignác Bajza, Ján Hollý, Alexander Rudnay  . Jeho historický prínos a priekopníctvo je v tom, že vedome nadväzoval na súčasné ekonomicko-spoločenské vývinové tendencie a slúžil začínajúcemu sa procesu formovania novodobého slovenského národa. Bernolákom kodifikovaná spisovná slovenčina, tzv. bernolákovčina, aj keď sa nepresadila ako celonárodný spisovný jazyk, vychádzala zo živej reči, z úzusu vzdelancov - západoslovenčiny, pričom ju tvorivo rozvíjal a dopĺňal. K spracovaniu otázok slovenského pravopisu pristupoval s pomerne širokým rozhľadom po domácej (slovenskej i českej) a sčasti aj európskej jazykovednej problematike a viac ráz sa odvolával aj na stav v staročeských pamiatkach a v slovenských nárečiach. Na pravopis sa pozeral ako na grafické zachytenie hovorenej reči. V metodickom postupe sa odzrkadľuje dobový racionalistický prístup k riešeniu problémov. Kriticky odhaľoval a smelo zamietal viaceré pravopisné omyly starších gramatikov a usiloval sa nájsť nový, jasnejší a správnejší spôsob písania. Dominantnou zásadou bolo, aby sa pravidlá písania a tlače vyvodzovali z výslovnosti, preto sa usiloval očistiť slovenský jazyk od českých výrazov. Skúmal funkčnosť a potrebnosť jednotlivých grafém v pravopise. Do slovenského pravopisu vniesol premyslenú systémovosť a účelnosť. Hláskový systém budoval na západoslovenskom vokalizme. V tejto súvislosti je nevyhnutné povedať, že hnutie bernolákovcov (ktoré trvalo vyše 50 rokov), ich literárnych diel, denno-dennej práce medzi Slovákmi a vzdelancami, vytvorili podmienky pre druhú kodifikáciu slovenského jazyka (1843 v Hlbokom – Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža).

Pôsobil

17. 8. 1787 vysvätený za kňaza, Trnava 

1787 - 1791 kaplán, Čeklíz (Bernolákovo) 

1791 - 1797 kancelár a tajomník arcibiskupskej vikariátnej kancelárie v Trnave, archivár, cenzor kníh a prísažný notár ústrednej cirkevnej stolice 

1797 farár, zároveň dekan novozámockého okresu a správca hlavnej mestskej školy, Nové Zámky

A. Horváthová 1.A Formovanie a priebeh revolúcie 1848/1849

Formovanie a priebeh revolúcie 1848/1849

 

Ľudovít Štúr

16. septembra 1848 bola vo Viedni pod vedením Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu a za účasti približne 200 Slovanov vytvorená Slovenská národná rada ako hlavný politický orgán Slovákov. Osemčlenná SNR pozostávala z troch politických, troch vojenských členov a dvoch tajomníkov. Ako politickí členovia ju viedli Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža. Vojenskými veliteľmi boli B. Bloudek, F. Zach a B. Janeček. B. Nosák a D. Bórik získali funkciu tajomníkov. SNR mala mať dočasný charakter a po konsolidácii pomerov mala byť nahradená riadne volenými kandidátmi.

Vo Viedni sa konal i nábor dobrovoľníkov do slovenského vojska. S vedomím viedenskej vlády uskutočnila SNR v septembri 1848 vojenskú výpravu na Slovensko. Z Viedne sa pohlo asi 500 dobrovoľníkov smerom na južnú Moravu a odtiaľ k západoslovenským hraniciam.

Začiatok povstania sa sústredil najmä na myjavský a brezovský kraj. Pôvodne SNR plánovala obsadiť centrum územia - Turiec, odkiaľ by sa povstanie postupne rozšírilo na celé Slovensko. Nový strategický plán vychádzal najmä z dôvodu, že na západnom Slovensku žili poväčšine národne prebudení obyvatelia (nezanedbateľný bol vplyv J. M. Hurbana, ktorý tu ako kňaz pôsobil), ale aj kvôli možnosti ústupu k hraniciam v prípade nezdaru vojenských operácií. Výzbroj a výstroj povstalcov bola totiž na veľmi nízkej úrovni. Nezanedbateľným dôvodom zmeny plánu bol aj sociálny faktor - na kopaničiarov, ktorí tu bývali, sa nevzťahovalo nariadenie o zrušení poddanstva, čo mohlo byť ďalším z motivačných faktorov pre účasť v dobrovoľníckom vojsku. Na Myjave našla Slovenská národná rada svoje sídlo v dome pani Koléniovej, vdovy po evanjelickom farárovi. Povstanie bolo oficiálne vyhlásené 19. septembra 1848. Na myjavskom verejnom zhromaždení proklamoval Ľudovít Štúr v mene SNR samostatnosť Slovenska a vypovedal poslušnosť uhorskej vláde a jej úradom. Zároveň vyzýval do boja za národné a sociálne práva. Dobrovoľníci pomerne rýchlo získavali posilu. V druhej polovici septembra sa ich počet zvýšil na 6 000.

             

J. M. Hurban                                                              M. M. Hodžda

Politické udalosti na jeseň 1848 dostali rýchly spád. Po zavraždení cisárskeho komisára a hlavného vojenského veliteľa grófa Lamberga v Budíne vyhlásil Ferdinad V. v Uhorsku stanné právo a rozpustil uhorský snem. Radikálni Maďari vyhlásenie cisára neakceptovali a vytvorili revolučný Výbor na obranu vlasti, ktorý plnil funkciu dočasnej uhorskej vlády. Po vypuknutí viedenskej revolúcie začiatkom októbra opustil panovník hlavné mesto a uchýlil sa do Olomouca.

Počas týchto udalostí našlo opäť svoje uplatnenie aj slovenské dobrovoľnícke vojsko. V tzv. zimnej výprave, ktorá prebiehala od decembra 1848 do februára 1849, tvorili dobrovoľníci samostatné stotiny v cisárskom vojsku, ktoré bojovalo proti maďarskému revolučnému vojsku. Počas výpravy prešiel Štúr s dobrovoľníkmi územie severného Slovenska od Čadce po Prešov. Spojeným vojskám sa podarilo dočasne vytlačiť maďarskú armádu za rieku Dunaj.

Začiatkom marca 1849 nový panovník František Jozef I. rozpustil ríšsky snem v Kroměříži a vydal oktrojovanú ústavu (t.j. ústava vydaná bez súhlasu snemu). Okrem uznania niektorých občianskych práv ústava výrazne posilnila viedenskú centralizáciu, vyhlásila spoločné rakúske občianstvo, právny a súdny systém. Tým sa oslabilo nezávislé postavenie Uhorska. Štúr so svojimi spolupracovníkmi sa pokúšali využiť situáciu v krajine a ponúknuť panovníkovi konkrétny program realizácie slovenských pomerov v rámci habsburskej monarchie. V marcovom prosbopise sa žiadalo zriadiť slovenské kniežatstvo, ktoré by nepodliehalo uhorskej vláde, ale priamo orgánom viedenskej vlády. Na základe národnej rovnoprávnosti mal Slovensko reprezentovať vlastný snem. Prosbopis odovzdala slovenská deputácia, vedená J. Kozáčkom 20. marca 1849 v Olomouci cisárovi.

Koncom marca sa situácia na bojisku obrátila a začala sa vyvíjať v prospech Maďarov, ktorí vytláčali cisársku armádu z Uhorska. V apríli vyhlásil uhorský snem samostatnosť Uhorska a L. Kossuth bol vymenovaný za jeho guvernéra. Za týchto okolností uzavrel panovník dohodu s ruským cárom Mikulášom I., ktorý mu prisľúbil vojenskú pomoc.

V priebehu júna až augusta 1849 potom prebiehala tzv. letná výprava slovenských dobrovoľníkov, ktorí spoločne s rakúskou a ruskou armádou definitívne potlačili maďarskú revolúciu. 13. augusta 1849 pri Világoši maďarská armáda kapitulovala. Slovenské dobrovoľnícke vojsko bolo oficiálne rozpustené 21. novembra 1849 v Bratislave.

Aj po skončení revolúcie sa snažili slovenskí predstavitelia naďalej otvárať otázku budúceho politicko-správneho usporiadania Slovenska. Ani petičná akcia, ktorá sa na jeseň 1849 dostala k panovníkovi, sa však nestretla s väčšou ústretovosťou. Akýmsi ústupkom pre Slovákov malo byť vymenovanie troch slovenských vládnych dôverníkov, ktorí však nepodporili ani marcový prosbopis, ani petičné hnutie, a spočiatku sa so štúrovcami nezhodovali ani v iných kľúčových oblastiach, obzvlášť v postoji k novému spisovnému jazyku. Vládnymi dôverníkmi pre slovenskú otázku sa stali Ján Kollár, Ján Hlaváč a František Hánry, ktorí svoje funkcie zastávali do konca roku 1849. Potom ich úrad zanikol. Oktrojovaná ústava, vydaná 7. marca 1849 Františkom Jozefom I., ktorá pripúšťala možné zmeny v budúcom postavení Slovenska, prakticky nenadobudla účinnosť a v roku 1851 bola silvestrovskými patentami zrušená.

Revolúcia 1848/49 nepriniesla pre Slovákov očakávané výsledky. Vyňatie Slovenska z uhorského politického vplyvu ani získanie vlastnej národnej správy sa nepodarilo uskutočniť. Celkovým prínosom revolučného obdobia pre monarchiu bolo zrušenie poddanstva a niekoľko ďalších sociálnych zákonov, ktoré zostali v platnosti.

Kossuth Lajos